MAĎAR SO SLOVÁKOM

            Žilo raz v Budapešti jedno zasnívané maďarské dievča. Milovalo prírodu, hudbu a výtvarné umenie. Keď malo pätnásť, ocitlo sa na lyžovačke na Muráni. Očarila ho jedinečná krása slovenskej prírody, ale najviac zo všetkého jazyk. Pre jeho uši znela slovenčina ako jazyk neustálych zdrobnenín, hoci z nej nič nerozumelo. Tiež ale vnímalo, že Slováci a Maďari sa v láske príliš nemajú.
            Toto maďarské dievča sa rozhodlo, že sa naučí po slovensky. Bol to trochu bláznivý nápad a aj sa stretla s nepochopením zo strany okolia. Ono si ale kúpilo učebnicu slovenčiny a pustilo sa do učenia. Slovenská kultúra ho chytila natoľko, že neskôr išlo študovať slovenčinu na budapeštiansku univerzitu. Vtedy ešte netušilo, ako toto rozhodnutie ovplyvní jej život.
            Tým dievčaťom som bola ja. Počas štúdia som sa prihlásila na polročnú stáž do Nitry. Tam som stretla svojho budúceho manžela – Slováka zo Žiliny. A tak som sa po svadbe ocitla v „bašte slovenského nacionalizmu“.
            Mala som v sebe veľkú lásku k Slovákom a naivne som si myslela, že si získam ich sympatie tým, že ako čistá Maďarka som sa naučila ich jazyk. Avšak viackrát som sa naopak stretla so zosmiešňovaním kvôli prízvuku, obviňovaním kvôli minulosti. A niekedy až s nenávisťou a výčitkami kvôli hriechom mojich predkov voči Slovákom.
            Trvalo mi niekoľko rokov, kým som sa vyrovnala s tým, že Slováci vo mne nevidia bežnú cudzinku, ale potomka Maďarov. Manžel mi bol po celý čas oporou. My sme si totiž historické otázky vydiskutovali ešte pred svadbou a dospeli sme k slovensko-maďarskému zmiereniu v malom – aspoň v rámci našej zmiešanej rodiny. To bolo základným predpokladom k tomu, aby sme naše deti dokázali vychovávať s dvojitou identitou a odovzdávať im lásku a úctu k obidvom kultúram.
            Na náročnej ceste výchovy nám pomáhali nasledované princípy:
            V prvom rade to bola naša kresťanská viera, ktorá nás učí, že v Božích očiach má každý človek svoju jedinečnú hodnotu. Boh miluje Slovákov i Maďarov. To, že sme sa narodili ako Slováci alebo ako Maďari, je dar od Boha, a nie nejaké privilégium, ktoré nás oprávňuje vyvyšovať sa nad druhých a pohŕdať nimi.
            Druhým princípom je poznať seba samého, ale aj toho druhého. Poznáme sa? Vieme my, Maďari, čo bolí Slovákov? Viete vy, Slováci, čo trápi nás, Maďarov? Poznáme minulosť svoju a aj minulosť svojich susedov? Aj naše školy majú v tomto smere rezervu: deti v Maďarsku sa skoro nič neučia o iných etnikách Uhorska ani o agresívnej národnostnej politike uhorskej vlády v 19. storočí. Podobne ani slovenské deti sa neučia o histórii Maďarov žijúcich na Slovensku. Je ťažké priznať si, že zlo bolo aj na našej strane.
            Po priznaní vlastnej chyby je už len krok k hľadaniu toho, čo nás spája. V prípade Slovákov a Maďarov je toho neúrekom. Naše dlhé spolužitie zanechalo stopy v mnohých oblastiach. Spoločné znaky majú naše literatúry, ľudová hudba, kuchyňa, je nemálo postáv našich dejín, na ktoré môžu byť hrdí Slováci i Maďari. Je to vzácne dedičstvo, na ktorom sa dá stavať.
            Toto je moje svedectvo, že v malom – v našej rodine prechovávanie úcty k obom národom funguje. Pri troche dobrej vôle to môžeme pocítiť aj na inej úrovni.

(zdroj: Diána Marosz, prevzaté z časopisu Miriam, jún 2016, upravené)